obec ORESKÉ

Medard na návšteve u nás

So záujmom čítam príspevky „Mozaika storočia denníka SME“. Po dlhšej úvahe som sa rozhodol prispieť aj ja svojim príbehom v deň okupácie ČSR vojskami Varšavskej zmluvy. To neobyčajne krásne leto socializmu s ľudskou tvárou sme prežívali i my dedinčania s veľkou úľavou a očakávaním krásnej budúcnosti v slobodnom štáte.

V toto leto bol u nás v rodine na návšteve môj brat Medard – saleziánsky kňaz v bývalej Spolkovej republike Nemecko – už ako občan Nemecka. Ešte v dobe totality som mu u nás v ČSR vybavoval rôzne „papiere“ aby jeho žiadosť o občianstvo NSR bola vybavená kladne. Nakoľko bol v Nemecku už asi od roku 1958 jeho žiadosti bolo vyhovené.

V spomínanom roku 1968 v lete bol v rodnej obci Oreské na dovolenke. Po ukončení jeho návštevy som s ním mal spolu s manželkou a dvomi deťmi cestovať späť do Nemecka, kde sme mali stráviť 14 dní dovolenky. Všetko (batožina, víza a ostatné) bolo pripravené. Odchádzať sme mali autom dňa 22. 8. 1968.

Avšak čo sa stalo. Deň pred tým, než sme mali odísť, teda 21. 8. skoro ráno pribehol brat autom s tým, že sme obsadení ruskými vojskami. Že už aj brata zobudil a ten čaká doma u rodičov. Musíme ho čo najskôr vypraviť a odviesť za hranice.

Stalo sa. Bez raňajkovania som spolu s Antonom sadol do auta, zašli sme pre brata a rýchlo odchádzali cez B. Mikuláš, Studienku, Malacky do Bratislavy. Cestou sme stretali vojská, v Bratislave bola zapchatá hlavná cesta tankami od Lamača až do stredu mesta. Prešli sme akousi bočnou cestičkou ku križovatke na Slávičie údolie a potom popri Dunaji sme smerovali na železný most cez Dunaj do Petržalky s úmyslom, že prídeme na hranice a odtiaľ sa brat už nejako dostane do Viedne.

Ale kdeže! Všade plno vojska, hlavne tankov a tí nás absolútne nechceli pustiť, museli sme sa od mosta vrátiť. Vracali sme sa cez Hlavné námestie. Pre množstvo tankov a ľudí sme museli zaparkovať niekde v miestach, kde je teraz hotel Kyjev (neviem, či sa ešte tak volá). Vzali sme batožinu, že pôjdeme peši, snáď nás pustia. Prešli sme kúsok smerom k Dunaju, všade trma-vrma, davy ľudí okolo tankov, tu nastala streľba – a čo teraz? Nedá sa nič robiť, musíme sa vrátiť. A čo teraz? Nič, skúsme na železničnú stanicu, uvidíme, čo bude ďalej. I tam bolo strašne veľa ľudí, rozhlas stále vysielal správy z diania v republike.

Pri výdaji cestovných lístkov nám nevedeli povedať, či vlak do Viedne pôjde, alebo nie. Čakali sme. Za určitú dobu rozhlas oznámil (staničný), že vlak asi pôjde. S úzkosťou sme všetci traja čakali na vývin ďalších udalostí. Počúvali sme stále štátny rozhlas. Oceňujem úžasnú prácu pracovníkov čsl. Rozhlasu, ako neustále informovali ľudí o súčasnej situácií.

Po dlhom čakaní staničný rozhlas oznámil, že vlak do Viedne pôjde, aby cestujúci nastupovali. To bola úľava! Brat nastúpil a v dosť dlhom čase sme sa rozlúčili s prianím šťastného prechodu cez hranice. Po odchode vlaku sme sa s Antonom snažili rýchlo prejsť ešte do Devínskej Novej Vsi, či bude vlak pustený do Viedne. No jazdí rýchlo popri tankoch a inej vojenskej techniky. Podarilo sa nám to a keď vlak opustil stanicu v D. N. Vsi s uľahčením sme si oddýchli, sadli do auta a snažili sme sa čo najrýchlejšie dostať domov oznámiť rodičom, že Medard sa asi šťastne dostane za hranice ČSR a oddýchne si vo Viedni a vráti sa „domov“ do Nemecka. Cestou domov nás jeden tank skoro vohnal do priekopy. Ledva som vozidlo uriadil, aby sme sa neprevrátili.

Po príchode do Oreského nás privítalo zvonenie a hlas sirény na znak protestu.

Brat sa šťastne dostal do Viedne a potom domov do Nemecka. Ja s rodinou som sa do Nemecka v tom roku nedostal. V roku 1969 sme si znova vybavili potrebné náležitosti a na 14 dní sme odcestovali na dovolenku do Nemecka.

Na takéto udalosti sa nedá zabudnúť.

Vladimír Štepanovský, 74 rokov, Oreské